Poloniny…

Nekonečná asfaltka

Slnko nám riadne pečie na hlavu a Peťo si zo mňa uťahuje na tému moja predpoveď počasia, vs realita. Malo cely týždeň skoro nepretržite pršať a namiesto toho máme problém s teplotou hodne nad 30 stupňov a žiadnym tieňom. Ovlažujeme sa pri potoku, lemovanom prasličkami a papradím. Vo vode plávajú pstruhy, proste idylka. Našli sme si miesto, kde nás nebolo vidieť z cesty a začínam na rýchlo zakladať ohník na uvarenie obeda. Povedal som si, že nebudem na suchej strave je to predsa dovolenka. Je to už pre mňa automatizovaný proces, vyhodnotenie požiarnych rizík, úprava miesta, podpal, práchno, trocha dreva, ešus, voda, horčíkový zapaľovač, iskra a nič. Skúšam znova a pomaly sa do automatizovaného procesu začína vkladať aj logické myslenie. Čo to sakra je, ako to že to nehorí ? Pomaly mi dochádza v ako vlhkom prostredí sa nachádzame. Rozsadlina pri potoku, často zaplavovaná prívalovými lejakmi. Dobre, prispôsobujem sa podmienkam a dostávam zo seba to najlepšie. Tento raz úspech, máme oheň, teda skôr dymiaci ohníček. Peťo sa medzi tým vrátil z fotoprechádzky, presne včas, aby ma našiel fúkať do dymiaceho mikro ohníka. Hneď ma musel podpichnúť, či s tým náhodou nepotrebujem pomôcť. Samozrejme nechápal, prečo mi to toľko trvá a tak zle horí, musel som pôsobiť naozaj poľutovaniahodne. Práve v momente, keď dávam vodu na oheň, padá do ešusu z oblohy prvá kvapka. S ňou klesá aj teplota o dobrých 10 stupňov a o pár sekúnd leje ako z krhly. Priznávam si porážku v tejto bitke, navliekam pončo a jediac studené nedovarené rizoto si spomínam na slová Lesa Strouda. Nie je to o boji s prírodou, ale ani o dokonalom splynutí s jej chodom, je to o niečom medzi tým. Občas sa treba podvoliť a isť s prúdom, ale inokedy musíš byť pripravený sa vzoprieť.

Vchádzame do lesa

Koniec doliny, nástup do stúpania. V NP Poloniny to znamená 30% stúpanie po niečom, čo bola kedysi zvážnica, ale teraz je to skôr blatistý potok s korytom miestami vymletým dobrých 40cm do hĺbky. Vychádzková chôdza sa postupne mení na zaťatý, rezignovaný odpor. Stačí vždy len posunúť jednu nohu pred druhú, opakujem si. Na hrebeň sa dostávame až okolo 20:00, cestou nás, okrem sporadického dažďa sprevádza stále väčšie množstvo stôp od vysokej zveri. V sedle pod vrcholom nachádzame prvé vlčie stopy. Tento objav pohladí po duši, už nie je na svete veľa miest, kde môžete nájsť pri potulke vlčie stopy. Mali by sme byť veľmi vďačný, za to, že na Slovensku také miesta sú.

Miesto na bivak

Nájsť vhodné miesto na bivak, v teréne pripomínajúcom severný dažďový prales, je podmienkou dobrého spánku. Kontrolujem sklon terénu, podklad, odtok dažďovej vody, suché konáre nad i pod sebou, možnosť vyviazať pončo. Keď nájdete miesto, ktoré sa zdá byť akceptovateľné zistíte, že ste pri frekventovanej autostráde od vysokej zvery. S vidinou prichádzajúcej búrky a následnej tmy to bude musieť stačiť. No čo už, v najhoršom nás bude okolo idúca zver budiť. Má na to právo, vliezli sme jej do bytu a ešte sme sa aj zložili na chodbe medzi obývačkou a kuchyňou.

Večerná návšteva

Chodíme do prírody, aby sme ju obdivovali, niečo sa naučili, obnovili si puto zo svojou podstatou. Človek sa pri tom spolieha hlavne na zrak, ale noc je pre uši. Málo kto stojí o nočné stretnutie s medveďom, alebo s akýmkoľvek iným veľkým zvieraťom. Je to síce nezabudnuteľný zážitok, ale zriedka vítaný. Mam rád dobrodružstvo, ale predstava nočného budíčka v podobe zlého medvedieho dychu na tvári, ma veľmi neláka. Striktne dodržujeme postupy pre pobyt v priestore obývanom veľkými šelmami. Jeme inde ako budeme spať, potraviny aj odpadky sú vzduchotesne uzavreté a uložené mimo tábor na strome. Líhame si spať. Peťo zaspal ako prvý, ešte nebola ani úplná tma ja som už tiež driemal, keď ma z letargie vytrhli ťažké kroky. Adrenalín sa postaral o moje okamžite prebratie a tep 140. Vyvaľujem oči do tmy smerom odkiaľ prichádza zvuk, chcem si overiť svoj odhad, že ide o vysokú zver. Naraz sa z poza stromu vynorí krásny štrnástorák. Drgám opatrne do Peta, aby som ho zobudil. Šepkám JELEN ! Vzdialený bola ledva 12m a každým krokom bol bližšie. Vietor máme priečny, tak bola len otázka času kedy nás zavetrí. Peťo sa prebral rýchlo a obaja sme ako očarení sledovali tú scenériu. Slabnúce zore za vzdialeným hrebeňom na pozadí riedkeho bukového lesa... Jeleň pomaly prichádza na vzdialenosť sotva 8m a skláňa hlavu s vskutku kráľovskou korunou k zemi a začína sa pásť. Neveríme vlastným očiam, pohľad ako z National Geographic, len trojrozmerný. Zo zatajeným dychom vychutnávame čaro okamihu. Jeden krok, druhy, tretí, koruna vystreli do vzduchu, uprie na nás oči, ešte pre kontrolu raz poriadne nasaje vzduch. Nebeží, vznešené klusá preč. Po chvíľke ticha ma z nostalgického pohľadu na už prázdnu čistinku vytrhne Peťov hlas: “Mal som ho odfotiť...“

Ranne prekvapenie

Balíme tábor, zahladzujeme stopy, postup ako v tyle nepriateľa. Cestou po jedlo nocujúce na strome už po par krokoch Peťo objavuje v blate prekvapenie. Krásna kvalitná vlčia stopa. Nasleduje dôkladná prehliadka oboma smermi a nachádzame stopy, ktoré idú cca 6m od miesta, kde sme spali. Zhodli sme sa, že tam večer neboli. Opäť raz sa duchovia lesa prišli na nás pozrieť. A tento raz naozaj z blízka. Podobnú skúsenosť sme mali z Muráňskej planiny, tam prišli vlci cez deň, ale za takej hmly, že sme ich tiež nevideli. Pri následnom fotení stopy a jej meraní si uvedomujem, že ide o naozaj veľkého vlka. Dĺžka stopy cez 9cm. Počas raňajok žartujeme na tému, prečo nás nezobudil, keď už išiel okolo. Tak či onak zobudiť sa a vidieť vlka na 6m by bolo magické.

Postapokalyptický les.

Kráčame mlčky lesom. Peťov hlas naruší ticho slovami. Nezdá sa ti že je tu akési podivné ticho?. A v tom momente som si uvedomil, že to je to, čo sa mi zdalo podivné už dlhšiu dobu. Naozaj, v lese bolo ticho ako v zime. Ani spevavé vtáctvo, ani hmyz ani vietor, proste hrobové ticho. Nikdy som nič také nevidel koncom júna. Vychádzame z lesa a otvára sa nám pohľad na kilometre klukatejúcej sa, starej asfaltky s hrdzavými značkami a vegetáciou, prerážajúcou cez zvyšky asfaltu. Nikde žiadne auto, dom, človek, proste nič, len cesta a les. „Takto si predstavujem, že to bude vyzerať po apokalypse.“, povedal Peťo.

Pocit z pravej divočiny

NP Poloniny ešte nepatrí medzi oblasti veľmi poškodené ťažbou dreva. Samozrejme stopy po ťažbe tam nájdete všade, ale nerobí to ten dojem obhospodarovaného lesa, ako na mnohých iných miestach. Cesty na zvážanie dreva tam sú, ale sú v tak zlom stave, že väčšina z nich pripomína skôr potoky ako cesty. Niektoré sa už dajú poznať len podľa medzery v poraste starých stromov. Nikoho nenabádam na putovanie mimo značených chodníkov, ale podľa mňa je to jediný spôsob ako spoznať biotop z prvej ruky. Ak sa k tomu priráta nutnosť isť smerom, ktorým žiadna cesta nevedie, je z toho razom orientačné cvičenie. Prebieha to obvykle nasledovne: Vyrazíš po lesnej ceste, ktorá po kilometri skonči v žľabe ako potok. Pokračuješ po vrstevnici, najskôr riedkym lesom, potom mladinou s podrastom. Na hrebeni vojdeš do lúky zarastenej malinčím tak, že si si istý, že ani medveď by do toho neliezol. Zhodíš batoh, sadneš na spadnutý strom a začneš sa "pásť" na malinách. Veľmi rýchlo prestane byť tvoj problém orientácia, jediný problém, čo ti ostane, je prechodnosť terénu. Popadaně stromy, ktoré ležia presne tak vysoko, aby sa nedali ani podliezť ani prekročiť. Strieda ich ihličnatá mladina a malinčie pod ktorým sú presne tie isté popadané stromy. Občas ideš, občas sa plazíš, občas lezieš po štyroch. Je to len 1cm na mape! To je predsa 500m, je to ako z domu na zastávku,... hodina a pol. A ako si tak kliesniš cestu lesom, začínaš si uvedomovať tu nepoškvrnenú krásu. Žiadne stopy po ľudskej činnosti čo oko dohliadne, žiadne zvuky aut, hlasy turistov, hubárov. Žiadne vyrezané stromy, žiadne fľaše od oleja, žiadne smeti, žiadne altánky, ohniská, jednoducho len nepoškvrnená flóra a fauna. Ak je niekde zlomené steblo,l vyšliapaný chodník, je to od zvery. A zrazu si vieš predstaviť, aké to bolo, keď bolo ľudí na zemi len pár. Keď nechodili do prírody na dovolenku, ale považovali ju za svoj domov.
Tu musím apelovať na zdravý rozum a sebareflexiu všetkých čo by dostali chuť si to skúsiť. Mapa, kompas a schopnosť bezchybnej práce s nimi je nutnosť! GPS nie je náhrada. Počítajte s tretinovou rýchlosťou pohybu, žiadnym pokrytím na tel. a ak sa vám niečo stane, je z toho rzzom survival na ostro.

Prebudenie do reality

„Pre mňa je to vždy od momentu, čo uvidím prvý dom klesajúca špirála. Koniec sna, ktorý ústi až k návratu do civilizácie, k mobilnému telefónu ,PC, daňovému úradu, rýchlostným limitom, spotrebnej spoločnosti, zvrátenému rebríčku hodnôt „ vylievam si srdce, na zástavke SAD, Peťovi. Zo začínajúcej depresie ma vytrhne až hlas staršej pani. „Chlapci a neviete mi pozrieť na televízor, stále píše iba nejakú tabuľku.“ Aspoň toľko som si preložil z toho, čo hovorila rusínskym nárečím. Peťo to obratne hodil na mňa, že ja som elektrotechnik, tak si vravím uvidíme, hlavu mi neodhryzne. Zaviedla ma do malebného, dobre udržiavaného, domčeka postaveného, podľa môjho odhadu, v 50 rokoch minulého storočia. Okolo behali pipinky (tak titulovala sliepky), čo ešte nepobrala líška, na verande krásny ryšavý kocúr. Všetko dobové, dubová podlaha, nábytok z masívu, kuchynská linka s pecou na tuhé palivo. A zrazu v strede kuchyne veľké, moderne sklápateľné kožené kreslo. Oproti nemu na stolíku s čipkou nový Samsung, s uhlopriečkou min. 65“. Závada bola jednoduchá, zle zvolený vstup. Akúkoľvek snahu o plácu som rezolútne odmietol, ale dostal som nanútene aspoň vedro plánok (tak volajú jabĺčka) a čajové pečivo. Starká ma vyprevadila slovami: „Ďakujem, čo by si stará baba počala bez televízora!” „Ja už 10 rokov nemám telku a nechýba mi.“, odvetil som.

Autor fotografii Peter, text Rasťo.